Svätý Filip Neri :: Životy svätých

Úvodná stránka > Svätý Filip Neri

Svätý Filip Neri

Do celej činnosti Oratória vnášal Filip láskavosť, trpezlivosť, neodolateľnú veselosť. Znášal všetko, aby urobil svojich synov šťastnými a zbožnými: Môžu mi na chrbte rúbať drevo, ak im to urobí radosť," povedal, „len nech neurazia dobrého Boha."

Taký bol aj v starobe, až do konca života. Pri svojich potulkách po rímskych uliciach si rozšíril slovnú zásobu o veľmi šťavnaté a hovorové výrazy, ktoré ostro kontrastovali s jeho láskavými spôsobmi a ukážku vou milotou. Ale či sa v jeho osobe nekopil kontrast na kontraste? Napokon vedel, pri ktorej príležitosti ich nu použiť.

Filip mal ruku svižkú, pohotovú, k fackám nemal ďaleko. Boli však len korením, ktorým posýpal svoju pre kypujúcu nežnosť a pozornosť. Miloval svojich zverencov ako matka a venoval sa im s neskonalou nežnosťou, ktorá sa spájala s neutíchajúcou veselosťou. Fabricio d Massimi sa vyjadril takto:

„Prijal ma s toľkou noblesou, že som sa od neho od taj chvíle nevedel odpútať. Každého k sebe priťahoval iýi« najmilším správaním, aké si možno predstaviť." Iný povedal toto: „Bol prívetivý, jeho šťastie a veselí nepoznali mieru a sotvakto mu vykĺzol z rúk."

Keď si na niekom všimol smútok, vzal ho bokom, taktne sa ho povypytoval a pustil ho len vtedy, keď sa dotyčnému uľavilo. Na dôvažok pridal šťavnatý žart a rozhovor zavŕšil priateľským potľapkaním po pleci.

So žiarlivou starostlivosťou bdel nad čistotou svojich synov. „Boh chce čisté obydlie," zvykol hovoriť.

Svätý Filip Neri - Quarantore 40 dňová adorácia

Vyžadoval častú a úprimnú sv. spoveď a prijímanie

**==***==**

Vyžadoval častú a úprimnú svätú spoveď a prijímanie dovoľoval iba tým, čo na sebe dôsledne pracovali.

Jeho láskavosť a postreh ich vyznania značne uľahčovali, a tak inal stále koho spovedať. Aj v noci nechával i lúč e vo dverách, aby mohol hockto vojsť. Váhavým a bojazlivým pomáhal: „Dopustil si sa takej a takej chyby, mal si takéto pokušenie." A tým, čo sa čudovali, vravel: .Poznám všetky tvoje hriechy, lebo mi ich Boh ukázal."

Boh mi odhalil všetko : Jednému z priateľov sa priznal: „ Boh mi odhalil všetko. Ach, keby si vedel, čo som videl !"Mladý voľnomyšlienkár, ktorého priviedol k Filipovi pi iateľ, chcel mať spoveď rýchlo za sebou, nuž vravel, čo mu prišlo na jazyk. „To nie je pravda," povedal mu Filip, keď skončil, a nežne ho objal. „To boli rozprávky. Teraz povedz pravdu a budeš hodný odpustenia. Inému, ktorý bol prekvapený Filipovou jasnozrivosťou a zhrozene chcel vedieť, ako sa dozvedel o jeho vine, povedal svätec veľmi vážne: „Podľa farby tvojej brady.

Filip mal mimoriadnu citlivosť a vnímavosť a tvrdil, že často spozná stav duše podľa vône. Podobne ako sv. Katarína Sienská, cítil že Nečisté svedomie páchlo, čisté svedomie, naopak ho tešilo * svojou jemnou arómou.

„Raz mi povedal, že smrdím," povedal Fabricio Aragona „ a ja som naozaj spáchal smrteľný hriech." Inokedy zas žartoval:„Myslíš si, že nespoznám hriech ? Poznám ho podľa pachu.

Toto pravidlo prenášal aj na zvieratá. Choval bielu mačku, ktorú mal veľmi rád. Nikdy sa nestýkahí s inými mačkami, a svätý Filip preto hovorieval, že z nej vychádza nádherná vôňa pižma. Bol presvedčený, že toto zvieratko je Bohu milé, a zašiel až tak ďaleko, že niekedy vo výnimočných prípadoch ju položil počas omše na oltár. Či nebola stvorením, ktoré spieva Bohu chválu svojím spôsobom?

Rovnako účinne ako kytica kvetov alebo svetlo sviece? Ostatne v tomto prípade mačka akoby chápala vážnosť situácie, ležala na oltári bez pohnutia, ako z mramoru. Filipov vonkajší prejav bol taký nevypočítateľný a premenlivý, že bolo ťažké, ak nie nemožné, urobiť hranicu medzi jeho prirodzenými darmi a mystickými prejavmi, medzi darmi - povedzme, telepatie a vedením Svätého Ducha.

Dalo by sa takmer povedať, že žil ustavične na hrane prirodzeného a nadprirodzeného a prechádzal z jedného do druhého so zarážajúcou ľahkosťou.„Pane, hľa, zmučená duša!" zavzdychal si niekedy, a hriešnik, čo pred ním kľačal, bol presvedčený, že svätec videl stav jeho duše skôr, ako povedal čo len jediné slovo.

Raz, keď sedel v spovednici, prechádzal okolo komorník pápeža Gregora XIII. svätý Filip sa zrazu strhol, zavolal ho a prísne mu dohovoril. Kňaz ostal ako obarený, pretože o jeho pokleskoch nikto nevedel.

Raz večer k Filipovi priviedli mladého muža, Tommasa di San Gimignano: „Poďte bližšie," povedal mu Filip, „povedzte, nie ste kňaz?" Naozaj ním bol. Mládenec mal oblečené svetské šaty a svätec ho nikdy predtým nevidel. V tej chvíli však videl a nemýlil sa, sviatostnú pečať na jeho duši.

Jedného dňa poslal Tarugiho, aby sa šiel pozrieť za ošetrovateľkou, ktorá sa starala o zomierajúcich. „Choď," povedal mu, „a rýchlo mi príď povedať, čo si videl, lebo mám o ňu starosť." Keď som prišiel," hlásil mu potom Tarugi, „zomierala, a nikto pri nej nebol!"

Istá mladá žena, Constanza del Drago, práve stratila manžela a rozprávala sv. Filipovi o svojom trápení. V duchu si pritom myslela, že Pán Boh si mohol vziať radšej toho slabučkého starca ako jej mladého manžela.

„Ajaj!" vzdychol pred ňou nahlas Filip, „Virgilio, taký mladý, je mŕtvy a ja, biedny starec, som ešte vždy tu." Vieme si predstaviť, ako trápne sa Constanza cítila!

Mužovi, ktorého manželke vôbec nič nebolo, povedal: „Čo by si robil, keby ti zomrela žena?" O niekoľko dní mu manželka naozaj zomrela.

Keď sa istý mladík chystal opustiť otca prekypujúceho zdravím, sv. Filip mu povedal: „Neodchádzajte, váš otec umrie. Buďte pri ňom a pomáhajte mu!" O niekoľko dní otec umrel.

Proroctvo sv. Níla Myrotočivého - pre našu dobu (zo Svätej Hory Atos, z r. 1651)

Proroctvo Svätého Nila Mirotocévo- pre našu dobu

Proroctvo Stefana Gobbiho - pre našu dobu

Svätá Veronika Giuliani - hovorí kňazom a všetkým kresťanom

Svätý Antonius Baldinucci

Zjavenia a extázi

**==***==**

Ako to vždy býva počas náboženských nepokojov, vyskytovali sa často aj za Filipových čias nevysvetliteľné úkazy a na sv. Filipa sa obracali s prosbou, aby posúdil, či ide o prejavy Božej moci alebo o diablovu pascu.

Filip sa vždy s veľkým dôvtipom usiloval, aby jeho osobu nespájali s nadprirodzenými javmi, a preto veriacim zápalisto vysvetľoval, čo si myslí o mystickom učení a olúziách.

On, vyvolený, ktorý sa tak často v duchovnom svete stretával s Bohom, a ustavične na sebe pociťoval Božiu priazeň, on, ktorého nebesia ohdarovali nadprirodzenými darmi, pokladal za krajne nebezpečné každé skúmanie videní a zjavení.

Ostro sa púšťal do ľudí, ktorí sa vu všelijakých videniach vyžívali. Hovorieval: „Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod !

Rozlišovanie duchov

Vznášajúci svätý Filip Neri

Sv. Filip Neri sa nemohlo pozerať na kríž bez toho, aby sa nerozplakal. Vo svojich videniach hľadel na osláveného Krista a Matku Božiu a volal ako zmyslov zbavený: „Mama, Mama!" Extázy a stavy známe z parapsychológie boli u neho úplne normálny stav.Hovorí sa, že akýsi nič netušiaci návštevník kostola Santa Maria Valliecella div neodpadol, keď videl, že pred hlavným oltárom sa kus nad zemou vznáša nejaký človek.

Vznášajúci svätý Filip Neri

**==***==**

Kostolník, ktorý práve v kostole upratoval, ľahostajne zametal i pod vznášajúcim sa mužom a udivenému návštevníkovi vysvetlil, akoby na tom nič nebolo: „No a? Otec Filip je iba v extáze." On sám spomínal, že počas svätodušných sviatkov roku 1544 pri modlitbe v katakombách mu do úst vkĺzla „ohnivá guľa" a prenikla až do srdca. Od tej doby mal srdce neobyčajne zväčšené, krv sa búrlivo hrnula proti chlopniam, a keď sa rozčúlil alebo slúžil omšu, srdce mu tĺklo nahlas ako kladivo.

Keď Filip zomrel, pitvali ho najvýznamnejšie osoby lekárskej vedy a zistili, že dve rebrá blízko srdca sa uvoľnili zo svojich chrupaviek a špice boli obrátené smerom von. Srdce a arteria boli podstatne zväčšené. S týmto jedinečným fenoménom musel Neri žiť päťdesiat rokov. Pri obliekaní alebo čítaní breviára niekedy naraz uprostred nejakého pohybu stuhol a stál tak aj celé hodiny. Vnútorným vzrušením sa niekedy chvel, že vedľa neho nikto nemohol vydržať. Raz sa zúfalo zmietal na zemi a stonal: „Dosť už, Pane, dosť už!“ Pritom chcel tieto bolestné skúsenosti Božej prítomnosti za každú cenu odvrátiť, už preto, aby nedával poverčivým ľudom podnet k obdivu. ..

Sv. Filip prichádzal na stále grotesknejšie nápady, aby sa chránil pred stavmi extázy a aby odvrátil pozornosť žasnúceho publika.

Keď sa pripravoval na omšu, hrával sa v sakristii s malými psíkmi alebo si čítal v Arlottových fraškách. Pri bohoslužbe zrazu prešľapoval pred oltárom, akoby sa prechádzal, hovoril s miništrantom alebo odrapkával príslušný text tak rýchlo, ako mu stačil dych.Návaly plaču pri kázaní o Kristovom utrpení znevážil poznámkou, že i kurtizány majú plač vždycky na krajíčku.

A keď sa ho raz zmocňovalo nebeské vzrušenie práve v dobe, keď sa blížila procesia s relikviami, priskočil k švajčiarskym gardistom, ktorí tvorili špalier, a začal ich s hlasným smiechom a divokými gestami, ako zmyslov zbavený ťahať za fúzy. Nikto nesmel vidieť ako sa nepatrného kňazíka zmocňuje Boží duch.

Keď mu rozprávali, že nejaké dievča navštevujú anjeli a svätí, stroho im doporučil: „Nájdite pre ňu muža." Hovorieval: „Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod !

Rozlišovanie duchov

Svätosť sa dokazuje ustavičným zriekaním sa seba samého

**==***==**

To všetko svedčí o Sv. Filipovomi zdravom rozume, o jeho zmysle pre realitu, čo boli charakteristické črty Florenťanov. Pridobre vedel, že svätosť sa dokazuje ustavičným zriekaním sa seba samého a odhodlanosťou, s akou je človek verný každodenným íúlohám, a nie nejakými mimoriadnymi prejavmi. Nechcel, aby sa jeho synovi,i a dcéry predvádzali na verejnosti, ale aby boli vytrvali a spoľahliví vo viere .

Prehnanú askézu odmietal; niečo také vraj iba kazí zdravie alebo charakter. Jeden jeho zvlášť horlivý žiak ho prosil o dovolenie, aby mohol nosiť kajúcu košeľu. Nakoniec mu to dovolil, ale pod podmienkou, že si ju oblečie na obyčajnú košeľu. Vraj premôcť čo i len najmenšiu zvrátenú vášeň je ďaleko prospešnejšie než všetky pôsty a kajanie. Dôležitejšie než prijímať nebeské videnia je dostať pod kontrolu vlastné sebectvo a mať trpezlivosť s blížnymi. „Byť bez milosrdenstva k chybám iných ľudí, je bezpečné znamenie, že človek čoskoro sám upadne." Vraj od hociktorej vášne a neresti vedie k Božej láske kratšia cesta než od lenivej ľahostajnosti, od ktorej sa všetko odrazí ako lopta od steny.

Aj on, vždy veselý, pozná pochybnosti, nesplnené sny, stavy úzkosti a depresie.: „Život človeka, ktorý je na ceste k Bohu", podľa neho je "najprv útecha, potom trýzeň, potom opäť útecha a po nej nový otras". Áno, každý by chcel vidieť Krista osláveného, ale sprevádzať ho na krížovej ceste, k tomu je ochotný málokto. A pritom je predsa pravda, že ľudia, ktorí žijú s Bohom, skusujú väčšinou najprv čosi krásneho, ale potom príde horkosť.

Kto nezostúpi do pekla, pokiaľ žije, je vo veľkom nebezpečenstve ..

**==***==**

( Pri výpovedí očitých svedkov, ktorí vypovedali pri beatifíkačnom procese. Blahoslavená Mirjam z Ibelinu od ukrižovaného Ježiša. Dvakrát musela zostúpiť do pekla, dvakrát sa vydala do ríše temnoty viac ...)

Filip, ktorý miloval zem a spieval hymny k chvále stvorenia, v liste jednej rehoľníčke písal o svete ako o pralese plnom netvorov, ako o vyhorenom dome a o tábore násilníckych vojakov. Tiež hovoril, že „kto nezostúpi do pekla, pokiaľ žije, je vo veľkom nebezpečenstve, že tam príde, keď bude mŕtvy..."

Filip dobre vedel, že záhaľka je zvlášť nebezpeční a svojich synov nikdy nenechal v nečinnosti: čítali, študovali, modlili sa sv. ruženec, litánie;, spievali

Chcel ich naučiť pokore a poslušnosti a na to mu boli dobré všetky prostriedky: jednélho prinútil, aby sa pre chádzal po Ríme a vyzváňal zvončekom, hoci by ho aj mali pokladať za blázna

Ďalšiemu, čo spravil prednášku vo veľmi kvetnatom štýle, prisúdili, aby ju verejne prednášal deň po dni celý týždeň. Iný, ktorý bol márnotnyseľný, sa musel prechádzať po nieste v šatách obrátených naruby.

A ďalšieho, veľmi hrdého, poslal žobrať pred kostol. Učený Baronius, ktorého vysoká vzdelanosť a závažné štúdie vzbudzovali obdiv vzdelancov, sa musel často znížiť k role obyčajného kuchára a osobne plniť fľaše vínom u obchodníka na rohu.

Napokon aj sám Filip si spestroval život podobnými výstrednosťami. Šuchtal sa po uliciach Ríma vo velikán skych bielych topánkach, na ktorých šli okoloidúci oči nechať, alebo si všetko oblečenie navliekol naopak a nie kedy si oholil iba polovicu tváre.

Zavše poskakoval po ulici, ponárajúc si tvár do kytice kvetov, ktorú potom strčil pod nos chodcom. Keď dostal nádherný odev s ku niou kožušinou, dlhé týždne sa v tom drahom plášti vypúčal, rátal si kroky a vrhal komické pohľady na ľudí okolo

Raz prišiel na slávnosť, kde už v krásnych slávnost ných rúchach sedeli početní kardináli, a on... mal kamizolu oblečenú naopak! Keď ho tak zazreli, nevedeli po tlačiť úsmev, ale hneď sa aj potískali, aby mu urobili miesto, lebo veď to bol messer Felipe, svätec, priateľ všetkých, ktorý tiež mohol patriť ku kardinálom, keby nebol toľko ráz odmietol purpur. Ale on sa ospravedlnil:

„Ako by som mohol taký zmaškarený sedieť medzi vašimi ctihodnosťami!"

A šiel si pokorne kľaknúť nabok, na holé dlaždice a ostal tam tak po celý čas slávnosti, dávajúc tichú lekciu poníženosti všetkým, ktorí si z nej boli ochotní vziať príklad.

Florenťania vlastnili v Ríme na Via Giulia pri Tibere neďaleko Námestia Farnese Kostol sv. Jána Krstiteľa. Mali ho na starosti niekoľkí kapláni. Keď ich rektor v ja nuári 1564 zomrel, požiadali svojho slávneho rodáka, aby uprázdnené miesto prijal. Filipovo váhanie ukončil až výslovný zásah pápeža Pia VI. Pri tej príležitosti vysvätil Filip za kňaza Baronia a dvoch ďalších synov a určil ich na službu v Kostole sv. Jána Krstiteľa. Aby to mali ľahšie, Florenťania novým kňazom poskytli bývanie, za čo sa musi podieľať na všetkých domácich prácach.

Filip stále býval vo Svätom Hieronymovi a nad apoštololátom svojich synov bdel z diaľky.

Táto nenápad\á udalosť bola zrodom kongregácie oratória, lebo Fiip vtedy po prvý raz pre svojich duchovných synov formuloval niekoľko pravidiel. V každom prípade nebolo pre neho výhodné rozštiepiť rodinu a obmedziť svoju nezávislosť. O desať rokov neskôr pápež Gregor XIII bulou navždy pridelil Filipovi Kostol Panny Márie ro Vallicelle na Martových poliach pri Svätom Hieronymovi. Tam potom Oratórium ostalo delinitivne. V tých časoch , sa už z niekdajšieho veselého spoločníka krásny starec „biely sťa hermelín s pohľadom dieťaťa.

A keď zdvihol ruku proti slnku, presvitalo ňou svetlo ako cez alabaster." Dušou bol však stále mladý a ešte vždy sa rád smial a vystrájal šašovské kúsky. Jeho svätosť narastala a vyžarovala na celý Rím.

Najväčšie osobnosti, najslávnejší prelát j najvznešenejší páni sa pred ním s úc- iou skláňali a pokadali si za česť patriť medzi jeho synov, počúvať jeho rady, zveriť mu do opatery svoju dušu.

Denne ho navštevovali v jeho izbe a dôverne sa s ním zhovárali. Jedna z týchto slávnych osobností, kardinál Valier, v knižočke, ktorá sa volala Filip alebo kresťanská radosť, vykresľuje pôvab a šťavnatosť rozhovorov, čo sa preťahovali hlboký do noci, v ktorých sa tá najjemnocitnejšia ľudskosť dávala do služieb toho najautentickejšieho náboženského myslenia.

Z LISTU SV. FILIPA NERIHO

**==***==**

Práve takí sú lakomí muži a ženy. Všetky stvorené veci sú tu pre všetkých a ukazujú dobrotu Stvoriteľa: Slnko šíri svetlo, oheň teplo; každý strom vzťahuje ruky, totiž vetvy a ponúka ovocie, ktoré splodil. Voda a vzduch, ba celá príroda vyjadruje štedrosť svojho Stvoriteľa. Ale my sme síce stvorení na jeho obraz, ale nepredstavujeme ho, ale ho popierame svojimi skutkami, svojimi zvrátenými návykmi, i keď sa k nemu hlásime svojimi perami

Čo hovorím o koži lakomstva, platí rovnako o všetkých ostatných, ktorými je naše srdce potiahnuté zo všetkých strán. Lebo naše srdce má z nerestí a zlých návykov viac koží, než má mačka chlpov v kožuchu... Posúďte preto, či stačí, ak sa uspokojíme s myšlienkou, ktorá nám raz za rok príde náhodou na myseľ. Boh nech vám dá svoju milosť, aby ste sa veľmi sústredili na jeho Božiu lásku a ranou v jeho boku tak prenikli do živého zdroja múdrosti vteleného Boha, že zabudnete na seba a na každé sebectvo...“

"Buď dobrý, ak chceš."

„Buďte veselí, ale nehrešte.“

"Škrupule a melanchólia ostaňte mimo môjho domu."

"Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom.“

"Buď jednoduchý a pokorný."

"Kto sa nemodlí, je nemé zviera."

Z knihy Svätý Filip Neri - Str. 32 – 39

…....................................................................................................................

Sv. Filip Neri

(1515 - 1595)

Svätý komediant, tulák, pouličný misionár, kňaz

Ideálny návštevník kostola tu u nás je pri nedeľnej bohoslužbe bezchybne oblečený, je sociálne nenápadný, má dobré zamestnanie, dbá, aby sa jeho deti slušne správali a nemáva žiadnych pochybných priateľov. Svätí by neboli vždy ideálni návštevníci kostola. Svätí chodia dosť často otrhaní, potĺkajú sa po svete, kašlú na zaistenie príjmov, občas sa dostávajú do konfliktu s vrchnosťou, obklopujú sa podozrivými existenciami a hlavne sú nepríjemne nápadní. Och, ako sú nápadní! Ich jediným ospravedlnením je srdce plné neskrotnej, bláznivej lásky. Lásky k Bohu a ku všetkým a ku všetkému

Také podivuhodné indivíduum bol Filip Neri, vtipkár známy po celom meste, zbožný klaun, samozvaný dvorný šašo mocných a vážených osobností. Dobrý tatko, Don Quijote a bystrý karikaturista svojho okolia v jednej osobe. Bláznivý chlap, pred ktorého výsmechom si nebol istý žiadny vysoko postavený úradníček vo svojej škrobenej dôstojnosti a predovšetkým žiadna domýšľavá prázdna hlava, no z ktorého predsa vyžarovala odzbrojujúca dobrota a ľudskosť.

Keď sa v uliciach Ríma zrazu objavil stredne vysoký fúzatý chlap so žiarivými očami, ktorého hlavu zdobilo niečo neforemné na spôsob turbanu, k čiernej klerike si obul biele topánky a obliekol červenú košeľu, robil kotrmelce a prespevoval veselé piesne, tak každý vedel: to môže byť jedine Filip! Keď sa vo Večnom meste potuloval niekto s obrovskou kyticou pichľavých bodliakov, na každom rohu sa zastavoval a privoniaval k nim s blaženým pohľadom, akoby cítil omamnú vôňu vzácnych orchideí, mohol to samozrejme byť iba „Filipko“, braček z florentskej štvrte. Rimania sa tomuto komickému chlapíkovi od srdca smiali, ale putovali v zástupoch k jeho spovednici, vinuli sa k nemu s nežnou láskou a hlásali pyšne do celého sveta, že Filip Neri je ich svätý.

Narodil sa 21. júla 1515 v štvrti San Giorgio vo Florencii. Jeho otec Francesco bol zle plateným notárom, jeho matka zomrela veľmi skoro. Jediná informácia, ktorú máme z Filipovej mladosti, je nápadná dobrota k deťom a zvieratám. Za solídne vzdelanie vďačí asi hlavne dominikánom zo San Marca. V osemnástich rokoch ho otec poslal k strýkovi Romolovi do San Germana a Monte Cassina. Romolo, bezdetný kupec, mal synovi chudobného notára zaobstarať čiastočne zabezpečenú budúcnosť. Romolo bol rád, že mal pri sebe príbuzného, ktorý mu vypomôže ako pomocník a po dostatočnom výcviku v obchodníckej praxi bude sa raz môcť ujať jeho obchodu. Ale Filip asi nemal obchodnícky talent. Bol príliš naivný, príliš poctivý, a keď napríklad v diaľke zbadal žobráka, nedalo mu to, aby neotvoril mešec alebo pokladňu. Takto sa však žiadny kapitál nedá dokopy. Omnoho radšej ako v miestnosti s účtovnými knihami sa zdržiaval u benediktínov v kláštore Monte Cassino, vysoko nad malým dedinským mestečkom. Tu sa zoznamoval s dobrodružnými príbehmi zo života starých egyptských pustovníkov a hovorieval: „To boli chlapci podľa môjho srdca!“ Nevieme, či v San Germane strávil iba niekoľko dní alebo niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Isté je, že jedného dňa oznámil strýkovi Romolovi, že sa zrieka dedičstva, ktoré by mu bolo pripadlo, zničil rodokmeň, ktorý mu dal otec na cestu, a vydal sa pešo, úplne bez peňazí a vybavený iba niekoľkými košeľami, na cestu do Ríma.

V Ríme ho do svojho domu prijal pápežský riaditeľ colného úradu Galeotto Caccia, ktorý riadil florentský colný úrad v Ríme a krajana našiel niekde na ulici. Filipovi boli zverení do výchovy dvaja Caciovi synovia. Vychovával ich zrejme dobre, lebo z obidvoch sa stali kňazi.

Bohatý otec, notorický lakomec, ubytoval domáceho učiteľa v malej komôrke a namiesto peňazí mu ako mzdu dával múku a olivy. Ale Filip bol s týmito životnými podmienkami úplne spokojný. O sparťanskej kláštornej cele sníval odjakživa. Naprieč izby natiahol povraz a naň zavesil svojich pár kúskov odevu (o tejto šnúre so smiechom hovoril, že je to jeho skriňa). Múku nosil k pekárovi, potom jedol chlieb s olivami von pri studni a zapíjal to vodou (deň čo deň mal rovnakú stravu). Aby ušetril olej, čítal v noci pri okne vo svetle mesiaca životopisy svätých, zábavné historky, populárne duchovné piesne, jednoducho čo mu prišlo pod ruku.

Keď Filip prišiel do Ríma, vládol vo Vatikáne Pavol III. zo šľachtickej dynastie Farnese. Tento pápež robil kardinálov z nedospelých príbuzných, organizoval hlučné plesy so šašami a speváčkami, chodil na lov so šľachticmi, ale tiež energicky podporoval reformné tendencie v reholiach, do kardinálskeho kolégia povolával bezúhonných mužov a napriek silnému odporu svojho okolia presadil konanie reformného koncilu v Tridente. Príťažlivosť mladého protestantizmu ohrozovala stabilitu Cirkvi rovnako, ako príznaky úpadku v jej vnútri. „Ak chceš určite prísť do pekla, staň sa kňazom," odporúčalo vtedy často citované lombardské porekadlo. Klerici v zástupoch vtedy zaľudňovali hostince, málo sa starali o duše veriacich a rúhavým komolením textov robili z bohoslužby komédiu. Súčasne však začali statoční spolubratia týchto kňazských karikatúr a odhodlaní rehoľníci pracovať na reforme Cirkvi. Zatiaľ čo nástupca Pavla III., pápež Július III., síce pokračoval vo vedení Tridentského koncilu (ale napr. menoval za kardinála pätnásťročného chlapca), bojoval ďalší pápež, sedemdesiatdeväť ročný Pavol IV., s búrlivým elánom za skutočnú obnovu (vyhlásil, že programy a dekréty nestačia, no pomoc hľadal v inkvizícii so všetkými jej ohavnosťami, vyznačoval sa antisemitizmom a vynašiel Index librorum prohibitorum). V zmätenej mnohotvárnosti popri sebe bujneli a kvitli zanedbanosť a nové odhodlanie, konzervatívne trvanie na bývalom stave a svieža dôvera v budúcnosť, teror a láska.

Uprostred tohoto labyrintu našiel Filip Neri priamu cestu, keď zostúpil k prvopočiatku kresťanstva, do katakomb. Bola to nebezpečná odvážnosť, lebo vtedy, v dobe, kedy neexistovala pamiatková starostlivosť ani turisti, boli oficiálne prístupné iba Sebastiánove katakomby. Ale cieľom jeho nočnej púte bol i náhrobok Caecilie Metelly na Via Appia, a k spánku sa najradšej ukladal na schodoch niektorej prastarej baziliky. V tých rokoch tiež počúval prednášky na pápežskej vysokej škole, nesúcej meno „Sapientia", a v škole augustiniánskych eremitov. Keď počas jednej treskúcej zimy vypukol v Ríme strašný hladomor, patril k prvým pomocníkom. A potom objavil tento najúbohejší z týchto úbožiakov, chorých v nemocniciach. Nemocnice v tej dobe boli domy, kam sa chodilo umierať. Boli bez pravidelnej lekárskej starostlivosti, bez školeného ošetrovateľského personálu, s lôžkami nepredstaviteľne zanedbanými. Nájsť tu uzdravenie, to bola šťastná výnimka. Filip začal prichádzať na tieto miesta zúfalstva, utešoval, povzbudzoval, trpezlivo počúval, upravoval lôžka, umýval chorých, čistil miestnosti. Niekedy v týchto rokoch muselo u tohoto človeka, pre naše ponímanie príliš radikálneho, dôjsť k ešte radikálnejšiemu obratu - predal svoje knihy, no nie z opovrhnutia k vede, ale preto, že sa bál samoľúbosti vzdelancov, peniaze venoval chudobným, nechal si iba Bibliu a začal viesť život, ktorý zbožné legendy označujú ako ľudový apoštolát. (V úradnom jazyku by sa tomu, čo vtedy Filip robil hovorilo tuláctvo.)

Takých potulných existencií, ktoré sa zasvätili Bohu, bolo už v Ríme viac. Boli ako pustovníci uprostred veľkomesta, chodili v hrubých kutniach a na rohoch ulíc hovorili o všadeprítomnom hriechu a večnej odplate. Tak napríklad profesor Titelmans každý deň stál na Anjelskom moste a volal: „Do pekla s hriešnikmi! Do pekla s cudzoložníkmi!" Filip Neri to urobil ináč. Prezieravejšie, láskavejšie. Prechádzal ulicami Florentskej štvrte pri Tibere a nadväzoval s chodcami rozhovory, ktorými ich privádzal do rozpakov, ako to kedysi robil Sokrates.

Začínal rovnako ako on bezvýznamnými témami, prosil o informácie, dával si od polichotených účastníkov rozhovoru vysvetľovať, čo ich zaujíma, aby postupne prenikol k hlbším problémom, o ktorých sami ešte nepremýšľali alebo by radšej o nich nehovorili. Nevinnými informatívnymi otázkami odhaľoval skryté pozadie, drzo sa tváril ako hlupák a tým zbavoval druhých ľudí zábran, neústupnou tvrdohlavosťou odstraňoval chladný odstup. Ľudia pri rozhovore strácali istotu, boli nervózni, popudení, ale už neboli ako prv. Hradba okolo ich starostlivo stráženého duchovného života získala trhliny, samozrejmosť už nebola samozrejmá. „Kresťanský Sokrates" to však nerobil z nejakej škodoradostnej snahy, aby ľudí privádzal do rozpakov. On v nich vyvolával nepokoj, aby ich otvoril evanjeliu. To, čo Filip robil v obchodíkoch a hostincoch, na tržniciach a uliciach, mohlo byť vzorom pre veľkomestskú starostlivosť o duše, keby tá nebola obmedzená na kostol a niekoľko prednášok, na ktoré prichádzali zakaždým rovnakí ľudia. Konverzácia bola tiež niekedy dosť zraňujúca, ale dala sa z nej vycítiť veľká dobrota a tiež je známe, s akým zanietením Filip pristupoval k existenčným starostiam a problémom. Nikoho si nedoberal urážlivým spôsobom, skôr sa snažil na nich pôsobiť, aby si uvedomili, že okrem mešca so mzdou a dobrého jedla je ešte niečo iné, pre čo sa oplatí žiť. Filip bol taký láskavý a jeho slová každého tak zaujali, že sa zdalo takmer nemožné od neho odísť.

Najradšej Filip trávil čas so školákmi. Na svahu Janiculu, jednom z rímskych pahorkov, pre nich zriadil ihrisko, modlil sa s nimi v kostoloch, naháňal sa s nimi vonku za mestom a hral sa s nimi ich chlapčenské hry. Raz sa ho istý kňaz súcitne opýtal, či ho nerozčuľuje ten rámus. Filip odpovedal s úsmevom: "Pre mňa za mňa, nech mi hoci štiepu drevo na chrbte, len keď nehrešia." No nevychovaných chalanov posielal tiež žobrať pre chorých a upratovať v kostole. „Bol zosobnená srdečnosť," spomína jeden z jeho mladistvých priateľov na nenútený pomer medzi Filipom a bandou chalanov okolo neho, „bol k nám nežnejší, než ako by bol náš vlastný otec".

Rýchlo bol Filip známy po celom Ríme. Bol hneď nápadný, pretože bol úplne iný než pochmúrni eremiti so svojimi hrozbami peklom. „Dobrý Filipko“ hovoril tiež o Bohu, ale nenaháňal strach hnevom a trestom z neba, skôr sa delil s ostatnými o šťastie, ktoré nachádzal v Božej blízkosti. Jeho evanjelium je radostné posolstvo a Boh, v ktorého verí, zrejme rozumie žartom. Lebo v Ríme sa nenájde nápaditejší vtipkár než Filip Neri a neexistuje bláznivosť, ktorej by nebol schopný. Bol to od prírody krásny človek, mal jasné, žiarivé oči a jemné ruky, ale svoj atraktívny zjav ukrýval do najdobrodružnejších preoblečení. A tiež sa nehanbil oholiť si iba polovičku tváre, odobrať sa za jedným kardinálom, tváriť sa čo najpokornejšie a po dlhom koktaní sa opýtať, či by jeho Eminencia nepoznala nejaký prostriedok, po ktorom by jeho prešedivelé fúzy zasa sčerneli. A smial sa na plné ústa, keď videl kardinálov výraz. Zo schodov skákal zbožný klaun ako školák a bral vždy niekoľko schodov naraz, z náhlej modlitby naraz začal tancovať po kostole a ničoho sa tak nebál, ako toho, že by ho niekto mohol brať vážne alebo mať dokonca úctu k jeho kňazskej dôstojnosti.

Ale Filip nezosmiešňoval s radosťou len seba, ale i iných ľudí, hlavne povýšencov, ľudí mocných a nafúkaných. Na účet malých ľudí sa nezabával nikdy. Najradšej si doberal cirkevnú vrchnosť, mužov veľmi často spupných.

Pre Filipa bol humor uvedomelý životný postoj a čosi ako morálny príkaz, pretože podľa neho neexistuje „pravá čnosť bez radosti". Kľúčom k životu Filipa Neriho je jeho téza: "Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom; kto chce slúžiť Bohu, má byť preto stále plný radosti" A ešte: „Posvätná veselosť je pravá cesta, aby človek zostal dobrý." Veľa múdrosti sa skrýva v jeho nespočítateľných spontánnych nápadoch. Keď na neho samého padol smútok, poprosil priateľa z ulice, aby mu niečo zatancoval.

A keď raz chcel poprosiť istého dominikánskeho predstaveného, aby vo svojom kláštore trocha uvoľnil nadmieru prísnu askézu, priviedol si so sebou hneď niekoľko muzikantov, aby atmosféra bola priaznivejšia. Podľa jeho skúseností sa veselí ľudia dajú ľahšie viesť cestou ducha než zachmúrenci. Zvolanie, ktoré často opakoval: „Škrupule a melanchólia, choďte preč z môjho domu!" sa vtedy stalo príslovím. Živočíšna vážnosť, urputné piplanie sa v problémoch a obavách, nadmerné podliehanie melanchólii podľa jeho názoru prinášajú so sebou nebezpečenstvo, že „sa ukrivdí Duchu Svätému".

Pri záľube v žartoch, niekedy dosť hrubých, má Filip Neri skutočne neobyčajne taktný a citlivý spôsob styku s ľuďmi. Vedel byť drsný a netrpezlivý, nechápavým ľuďom nasadzoval na nos vlastné okuliare a kričal na nich.

Ale keď sa ho jedna elegantná dáma pýtala, či sa nedopúšťa hriechu, keď nosí topánky s vysokými opätkami, nepustil sa do žiadnych morálnych výkladov, ale s jemným úsmevom jej dal dvojznačnú odpoveď: „Iba si dávajte pozor, aby ste sa v nich nešmykla!"

Mladíka, ktorý sa rád zdobil krásnymi retiazkami na krku, akoby mimochodom pohladkal na zátylku a zašepkal: „Pietro, teraz som si poranil prst o tvoju sponu." A Pietro hneď vedel, čo tým myslí. Inokedy sa dozvedel v akej biede sa ocitli dvaja starší, skoro slepí hodinári, a začal si u nich objednávať hodiny. Volil diskrétnejší spôsob, ako im pomôcť, než keby usporiadal verejnú zbierku. Keď Neri umrel, našlo sa v jeho posteli plno hodín

S takou schopnosťou vcítiť sa do cudzej situácie Filip spájal vynaliezavú schopnosť ľudí, na ktorú by bol pyšný i schopný psychiater, avšak bez akejkoľvek arogancie. Zavolali ho raz do väznice k zločincovi odsúdenému na smrť. Bol to obrovský chlap a doposiaľ každého návštevníka prijal s preklínaním. Filip mu bez okolkov skočil na krk a strhol ho k zemi. Obor zo seba nedostal ani slovo a po prvýkrát vypočul kňaza, než vyšiel na cestu k šibenici. Keď umrel Filipov dobrý priateľ Nicolo Gigli, stál pri jeho truhle, hladkal ho po tvári a smial sa. Ľudia si mysleli, že sa asi zbláznil. Ale Filip im hneď všetko vysvetlil. Ako by sa vraj nemohol radovať, keď táto ľalia (gigli = ľalia) teraz naveky bude kvitnúť v nebi.

Filipov humor bol buričský, rebelantský, nebezpečný pre panujúce mocnosti v Cirkvi a spoločnosti, pretože existujúci poriadok sveta staval na hlavu. Páni sveta nie sú so všetkou svojou nafúkanosťou nič viac než smiešni trpaslíci. Z odznaku dôstojnosti a autority sa vykľuje hlúpa maškaráda veľkých detí. Všemocný poriadok môže byť prelomený, posvätné príkazy už nie sú neporušiteľné, sobota je tu pre človeka a radostná spontánnosť je dôležitejšia než presné dodržiavanie pravidiel. Čo spočiatku vyzerá ako recesia, to časom nadobudne netušené spoločenské rozmery, pretože to ukazuje nové možnosti a spochybňuje samozrejmosť platných noriem. Filip napomáha hre a účelnej slobode k ich právu a zachraňuje neskazenú individualitu pred zásahom ľudí, ktorí by chceli všetko kontrolovať a usmerniť. Svätí ako Filip Neri vždy znova pripomínajú cirkevným inkvizítorom a ľuďom, ktorí by sa nimi radi stali, že sloboda súvisí s milosťou a je jednou z hodnôt evanjelia. Okrem toho, takí bezstarostní ľudia ako Neri ukazujú, že Boh nie je žiadnym mrzútom, ktorý chce ľuďom pokaziť radosť z krás zeme a zo života. Nevedia si predstaviť nebo bez smiechu. Pri čítaní evanjelia nepreskakujú stránky, kde sa hovorí o radosti, ak je to aj radosť z Božej blízkosti, radosť z Mesiáša, radosť z odpustenej viny i radosť z očakávania Božieho kráľovstva. Tiež radosť z obdivuhodného Božieho stvorenia, ako ju Filip poznal svojou láskou ku zvieratám, ku krajine, k moru a rozkoš, ktorú mu poskytovala hudba i skladanie básní.

A smiech je tiež perfektná metóda, ktorá pomáha, aby človek ľahšie zvládol život s jeho tvrdosťou a frustráciami. Je to argument pre humor, ktorý sa zdá banálny iba na prvý pohľad.

(Kardinál Valieri obraňoval publikovanie svojej knižky o Filipovi Neri v dobe hladomoru a vojnového nebezpečenstva tým, že práve v takej dobe má oslava radosti najväčší zmysel: „Lebo kresťanská radosť žije jedine z toho, že vyhlasuje boj nešťastnej situácii človeka tu na zemi.") Radosť a humor boli okrem toho pre Filipa prostriedkami, aby udržal na uzde svoju prudkú a prchkú povahu. Jej pravá podoba sa niekedy prejavila tým, že nešetril nadávkami a zauchami

Čím viac sa však vagabund a klaun Filip stával vedúcou osobnosťou, čím urputnejšie ho ľudia už za života ctili ako svätca, tým silnejšie sa snažil tejto nesmiernej popularite čeliť svojimi bláznivými kúskami.

Mal hrozný strach z popularity a márnivého preceňovania

Radšej nech ho ľudia majú za blázna, než aby si šepkali: „svätý", keď sa objaví na ulici. Preto sa divoko tváril a hovoril hlúposti, keď ho vyhľadávali rôzni ctitelia, a ani v kostole nebolo jeho chovanie príliš úctyhodné. Váženým kardinálom a zbožným pútnikom, ktorý dúfali v oduševnený, povznášajúci rozhovor, prečítal niečo zo svojej obľúbenej knižky, zbierky vtipov, ktorú napísal dedinský farár Arlotto, a mal radosť z ich zdesenia. Blúznivým dámam, ktoré si pred ním kľakali a prosili o požehnanie, postrapatil účes a utekal preč. Alebo namiesto modliť sa ich posielal do nemocníc s nevyliečiteľne chorými, páchnucimi a zavšivavenými. Nič nie je nebezpečnejšie než spupnosť, nič dôležitejšieho než pokora!

Filipov humor poznal medze. Každý je inak smiešny, a Boh miluje všetkých. Filip si prelátov vážil: ako raz povedal, opovrhovať nimi by znamenalo opovrhovať Duchom Svätým. Ale keď sa niektorý z nich považoval za stred sveta, Filipa to neodolateľne dráždilo k smiechu, pretože to bolo jednoducho zvrátené. Stred sveta je predsa Kristus. Preto na konci života spálil všetky svoje spisy, aby raz niekoho nenapadlo vydať ich s pochvalným predhovorom. A erby svojich dvoch žiakov, ktorí sa povzniesli až k hodnosti kardinálov, zavesil jeden vľavo a druhý vpravo vedľa svojej postele, ale monogramy z nich odstránil a miesto nich veľavravne nalepil umrlčie lebky. Proti cudzej domýšľavosti postupoval s pozoruhodným pedagogickým talentom. Keď v jeho spoločenstve jeden mladý priateľ kázal príliš samoľúbo, prerušil ho a pokračoval sám. Jedného zvlášť samoľúbeho kazateľa nechal sedemkrát opakovať kázeň, až pokiaľ si neuvedomil, že jeho slová nie sú také neprekonateľné, ako si myslel. Svojich žiakov posielal v smiešnom sprievode s bláznovskou rolničkou v ruke do rímskych ulíc, aby ich vychoval k pokore a k nezávislosti na úsudku ľudí. Na takejto úlohe stroskotal istý urodzený rímsky mládenec, ktorý sa uchádzal o prijatie do Filipovej kongregácie. Filip od neho žiadal, aby sa opásal líščím chvostom a tak sa prechádzal po ulici. Princ to odmietol, pretože neprišiel, aby sa zosmiešnil, ale aby získal slávu. Filip mu s poľutovaním povedal, že tá bohužiaľ v skupine nie je. Raz ho pápež poveril, aby zistil, čo sa skrýva za povesťami o úžasných mystických schopnostiach istej rehoľníčky. Filip sa na somárikovi vydal do jej kláštora v okolí Ríma, a tam preslávenej rehoľníčke bez slova nastavil svoju špinavú jazdeckú čižmu. Tá sa s rozhorčením ohradila, že nebude robiť slúžku každému kňazovi, ktorý sa k nim zatúla. Filip sa vrátil k pápežovi a s úsmevom mu oznámil, že to určite nebude žiadna svätica, pretože jej chýba to hlavné – pokora...

Teraz sa trošku vrátime späť. Keď bol Filip asi tridsať ročný, zanechal tulácky život a so svojim spovedníkom a niekoľkými jednoduchými laikmi založil „Bratstvo Sv. Trojice pre pútnikov". Taká pomocná organizácia pre tisíce pútnikov prichádzajúcich do Ríma bola naliehavo potrebná, lebo vtedy ešte pútnici nemohli prísť lôžkovým vozňom a ubytovať sa niekde v hoteli. Často trvalo niekoľko mesiacov, než dorazili, často chorí a vyhladovaní, pešo do Večného mesta, uložili sa niekde pred kostolom a žobrali o trochu jedla. Bratstvo organizovalo stravovanie, nocľah a ošetrenie vyčerpaných pútnikov. Už v roku 1550 sa denne ujímali 500 pútnikov. O štvrť storočia neskôr v ich nemocnici podľa údajov kronikárov našlo ubytovanie 145 000 ľudí a bolo vydaných presne 365 142 obedov. Kardináli a kniežatá sa osobne zúčastňovali starostlivosti o nemajetných chorých a rekonvalescentov, ktorí boli z nemocníc hromadne posielaní do domu bratstva.

Členovia bratstva, ktorých bolo možné poznať podľa šarlátovo červených kapucní, chodili každú nedeľu k prijímaniu, čo bola v šestnástom storočí úplná novinka, schádzali sa k rozhovorom o náboženských témach a zaviedli v Ríme tzv. štyridsaťhodinovú modlitbu, dvojdenné striedavé vzývanie Pána v eucharistickom chlebe.

Filip sa teraz stal akýmsi sociálnym pracovníkom, ktorý už dlho žil ako kňaz a pre chudobných robil viac ako všetci preláti kúrie spolu. Ale stále odmietal konať podľa rady svojho spovedníka a dať sa vysvätiť za kňaza. Nakoniec na jeho naliehanie prijal sviatosť kňazstva v 36 rokoch, v roku 1551. Jeho spovedník možno dúfal, že si Filip na sebe ako kňaz dá viac záležať. Dúfal márne. Teraz žil Filip v bývalej kláštornej budove vedľa San Girolamo della Carita, kostola Florentskej štvrte. Denne sa tu slúžilo niekoľko omší, vec v tej dobe úplne neobvyklá. V spovednici, kde Filip trávil až 15 hodín denne, sa znova stretával s ľuďmi, s ktorými prišiel do styku počas svojich potuliek mestom, a ktorých sa nevzdal ani teraz. Pol Ríma chcelo, aby ich spovedal „svätý". Hovorilo sa, že Neri pozná hriešnikom na nose, aké majú zlé návyky.

Tak sa San Girolamo skoro stalo duchovným centrom Ríma a Filipova skromná izbietka, ktorej dvere boli stále otvorené a ktorej sa medzi ľuďmi hovorilo „Krčma u kresťanskej veselosti", miestom, kde sa zrodilo Oratórium, ako najnádejnejšie dielo. V tejto izbietke sa poobede schádzali Filipovi priatelia, väčšinou mladí ľudia, tu a tam nejaký remeselník. Neri sa posadil na lôžko, aby ostatní mali viac miesta, a začalo čítanie z Augustína či z nejakých listov jezuitov pôsobiacich v Indii. Potom sa hovorilo o prečítanom texte. Niekedy niekto vystúpil na stoličku a predniesol nadšený preslov. Alebo spoločne spievali populárne duchovné piesne a modlili sa. Filipov žiak Baronio hovorí, že mu tieto stretnutia pripomínali apoštolské počiatky Cirkvi. Ale hovoriť tak nenútene, spontánne o evanjeliu a dovoľovať, aby kázali punčochári, zlatníci a dokonca i deti, to nebolo bez nebezpečenstva. A potom, čo to bolo za divná spoločnosť, ktorá sa po takých podozrivých stretnutiach vyhrnula na ulicu, nosila pomaranče a pečivo chorým do nemocníc a zakončovala deň nočnou modlitbou v niektorej bazilike? Kde zostali zásady predpísané cirkevnými úradmi a kto vôbec kontroloval, čo sa v izbičke v San Girolamo deje? Nesmieme cirkevným úradom zazlievať, že boli znepokojené. Cieľ, ktorý sledoval Neri a jeho skupina, nepochybne znamenal malú revolúciu. Laickí kresťania, žijúci uprostred sveta v takých základných spoločenstvách, mali svojím príkladom obnoviť klérus, z veľkej časti skostnatelý a spustnutý.

Filip pred nikým nič neskrýval a vynachádzal stále niečo nové, aby prilákal mladých ľudí do svojej skupiny. Znenazdania sa objavil na mieste, kde sa stretávali, a zavolal: "Počúvajte, vy chlapi, kedy začneme robiť niečo dobrého"? Jeden očitý svedok hovorí s údivom, že otec Filip priťahoval duše ako magnet železo. Čoskoro sa stovky mladých ľudí hlásili ako jeho žiaci. Izbička už dávno na jeho stretnutia nestačila a Filip z bývalej sýpky nad loďou kostola San Girolamo urobil kaplnku, ktorej dali meno Oratorio, modlitebňa. Z Filipových skupín vzniklo spoločenstvo Oratória s pevným programom, ktorý obsahoval popoludní tri duchovné čítania a na záver spievanú modlitbu, ale stále bez stanov a pravidiel. Tým väčšiu vynaliezavosť Filip prejavil vo voľbe metód duchovnej starostlivosti. Pozýval na koncerty skladateľov s ich vlastnými skladbami (k Oratóriu patrili nadaní skladatelia ako napr. Palestrina), doplnil latinskú omšu pobožnosťami a meditáciami po taliansky, vzkriesil prastarý zvyk púte k siedmym hlavným chrámom v Ríme - zo začiatku sa na tú ďalekú cestu odvažovalo vybrať iba niekoľko tuctov Filipových neúnavných stúpencov, ale čoskoro s ním cez sviatočné dni pochodovali tisícky ľudí za sprievodu hudobníkov a trubačov, rámusiacich detí, a nechýbala ani Filipova obľúbená mačka, ktorú mal niesť v košíku niektorý zvlášť spoľahlivý školák. Bol to verný obraz putujúceho Božieho ľudu a zároveň radosti, ktorá mala ožarovať cestu k Bohu, pretože na týchto pútiach, ktoré boli myslené ako alternatíva k povestnému rímskemu karnevalu, nebolo nič z pochmúrnych procesií kajúcnikov.

Spolu s ľuďmi tu išli somáre s fľašami vína, jablkami, vajciami a salámou, a niekde v tieni pínií sa urobila zastávka a odpočívalo sa. A na svoje vtipy Filip samozrejme nezabudol ani tu. Na druhý deň ráno svojich žiakov zasa posielal do nemocnice a väzenia. „Na spanie nie je kedy," hovorieval, „lenivci sa do raja nedostanú." Dokonca ich posielal preč od modlitby a rozjímania: „Nie je nič Bohu milšie, než keď sa Krista vzdáme pre Krista." Sociálna práca v pareniskách biedy spájala naprieč všetkými vrstvami túto obec, ku ktorej patrili mladí senátori i nemajetní tovariši a neotesaní sedliacky synáčikovia.

Celkom uniklo pozornosti, že tento domnelo naivný ľudový kazateľ dal prezieravé podnety aj vedeckej práci. Aby vo výmene názorov s reformátormi overil historické fakty a získal spoľahlivý obraz katolíckej tradície, ujal sa na jeho podnet jeden z jeho žiakov, Cesare Baronio, ťažkopádny sedliacky chlapec z Abruzz, bádania o dejinách Cirkvi. Dvanásť tlstých zväzkov, ktoré z toho vznikli počas rokov, je ešte aj dnes pokladané za obdivuhodnú priekopnícku prácu, pretože cirkevné dejepisectvo v dnešnom zmysle vtedy ešte neexistovalo. Oratórium Filipa Neriho sa smerodajne podieľalo na prieskume rímskych katakomb a dalo tak podnet ku vzniku úplne novej vedeckej disciplíny, kresťanskej archeológie. Veľký Ignác z Loyoly výstižne charakterizoval muža, ktorý sa svojou radostnou, tolerantnou povahou tak odlišoval od neho samého: „Otec Filip je ako zvon, ktorý dokáže rozhýbať celý svet, a sám sa nehne z miesta."

Bolo logické, že medzi nadšených kardinálov v Oratóriu sa čoskoro primiešali aj špicľovia inkvizície. Filipove nekonvenčné metódy duchovnej starostlivosti, laické kázanie a ľudové piesne v Oratóriu, intenzívna práca s Bibliou, púte podobné ľudovej veselici, to všetko sa zdalo vatikánskym strážcom disciplíny viac než podozrivé. Filip musel ísť na vypočúvanie a na čas mu zakázali spovedať a zarazili jeho púte. Z Filipa, láskavého, dobrosrdečného vtipkára sa tvárou v tvár udavačstvu a osočovaniu naraz vykľul hotový lev. Ani ho nenapadlo, aby sa zmenil alebo aby odvolal niektorú zo svojich noviniek zavedených v Oratóriu. „Ver v Boha a neboj sa nikoho, lebo nad Ním už nestojí nikto." Namiesto toho, aby liezol ku krížiku, ostentatívne odprevadil na popravisko priateľa odsúdeného pápežským súdom k smrti a neohrozene protestoval proti prenasledovaniu cigánskej družiny pápežom Piom V.. Veď kto by pre úbohých tulákov mohol mať viac sympatií než Filip! Že sa všetko obmedzilo iba na vypočúvania a zákazy, inak sa nestalo nič horšie, za to mohol Filip v neposlednej rade ďakovať tomu, že sa pápeži v tých rokoch pomerne často striedali, a takisto aj mnohým priateľom s vplyvným postavením, ktorí sa zaručovali za jeho bezúhonnosť a boli dojatí jeho podivuhodnou srdečnosťou a detskou vierou, ukrytou za hlasným žartovaním.

Tento svojvoľný, zdanlivo stále spokojný človek, pojašený a spôsobujúci výbuchy smiechu, tento najradostnejší zo všetkých svätcov plakával toľko, že sa žiaci a priatelia obávali o jeho zrak. Filip Neri sa nemohlo pozerať na kríž bez toho, aby sa nerozplakal. Vo svojich videniach hľadel na osláveného Krista a Matku Božiu a volal ako zmyslov zbavený: „Mama, Mama!" Extázy a stavy známe z parapsychológie boli u neho úplne normálny stav. Hovorí sa, že akýsi nič netušiaci návštevník kostola Santa Maria Valliecella div neodpadol, keď videl, že pred hlavným oltárom sa kus nad zemou vznáša nejaký človek. Kostolník, ktorý práve v kostole upratoval, ľahostajne zametal i pod vznášajúcim sa mužom a udivenému návštevníkovi vysvetlil, akoby na tom nič nebolo: „No a? Otec Filip je iba v extáze." On sám spomínal, že počas svätodušných sviatkov roku 1544 pri modlitbe v katakombách mu do úst vkĺzla „ohnivá guľa" a prenikla až do srdca. Od tej doby mal srdce neobyčajne zväčšené, krv sa búrlivo hrnula proti chlopniam, a keď sa rozčúlil alebo slúžil omšu, srdce mu tĺklo nahlas ako kladivo. Keď Filip zomrel, pitvali ho najvýznamnejšie osoby lekárskej vedy a zistili, že dve rebrá blízko srdca sa uvoľnili zo svojich chrupaviek a špice boli obrátené smerom von. Srdce a arteria boli podstatne zväčšené.

S týmto jedinečným fenoménom musel Neri žiť päťdesiat rokov. Pri obliekaní alebo čítaní breviára niekedy naraz uprostred nejakého pohybu stuhol a stál tak aj celé hodiny. Vnútorným vzrušením sa niekedy chvel, že vedľa neho nikto nemohol vydržať. Raz sa zúfalo zmietal na zemi a stonal: „Dosť už, Pane, dosť už!“ Pritom chcel tieto bolestné skúsenosti Božej prítomnosti za každú cenu odvrátiť, už preto, aby nedával poverčivým ľudom podnet k obdivu. Filip prichádzal na stále grotesknejšie nápady, aby sa chránil pred stavmi extázy a aby odvrátil pozornosť žasnúceho publika. Keď sa pripravoval na omšu, hrával sa v sakristii s malými psíkmi alebo si čítal v Arlottových fraškách. Pri bohoslužbe zrazu prešľapoval pred oltárom, akoby sa prechádzal, hovoril s miništrantom alebo odrapkával príslušný text tak rýchlo, ako mu stačil dych. Návaly plaču pri kázaní o Kristovom utrpení znevážil poznámkou, že i kurtizány majú plač vždycky na krajíčku. A keď sa ho raz zmocňovalo nebeské vzrušenie práve v dobe, keď sa blížila procesia s relikviami, priskočil k švajčiarskym gardistom, ktorí tvorili špalier, a začal ich s hlasným smiechom a divokými gestami, ako zmyslov zbavený ťahať za fúzy. Nikto nesmel vidieť ako sa nepatrného kňazíka zmocňuje Boží duch.

Extázy a sentimentalita pre neho ešte neboli znamením božskej milosti a hovoril, že človek nikdy nelezie diablovi do pasce tak ľahko, ako keď sa snaží o takéto „bláznovstvo". Varuje, aby sme pri modlitbe nehľadali krásne city, a je krajne skeptický k ľuďom, ktorí sa vychvaľujú videniami a súkromnými zjaveniami. Keď mu rozprávali, že nejaké dievča navštevujú anjeli a svätí, stroho im doporučil: „Nájdite pre ňu muža." Hovorieval: „Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod." Prehnanú askézu odmietal; niečo také vraj iba kazí zdravie alebo charakter. Jeden jeho zvlášť horlivý žiak ho prosil o dovolenie, aby mohol nosiť kajúcu košeľu. Nakoniec mu to dovolil, ale pod podmienkou, že si ju oblečie na obyčajnú košeľu. Vraj premôcť čo i len najmenšiu zvrátenú vášeň je ďaleko prospešnejšie než všetky pôsty a kajanie. Dôležitejšie než prijímať nebeské videnia je dostať pod kontrolu vlastné sebectvo a mať trpezlivosť s blížnymi. „Byť bez milosrdenstva k chybám iných ľudí, je bezpečné znamenie, že človek čoskoro sám upadne." Vraj od hociktorej vášne a neresti vedie k Božej láske kratšia cesta než od lenivej ľahostajnosti, od ktorej sa všetko odrazí ako lopta od steny.

Aj on, vždy veselý, pozná pochybnosti, nesplnené sny, stavy úzkosti a depresie.: „Život človeka, ktorý je na ceste k Bohu", podľa neho je "najprv útecha, potom trýzeň, potom opäť útecha a po nej nový otras". Áno, každý by chcel vidieť Krista osláveného, ale sprevádzať ho na krížovej ceste, k tomu je ochotný málokto. A pritom je predsa pravda, že ľudia, ktorí žijú s Bohom, skusujú väčšinou najprv čosi krásneho, ale potom príde horkosť. Filip, ktorý miloval zem a spieval hymny k chvále stvorenia, v liste jednej rehoľníčke písal o svete ako o pralese plnom netvorov, ako o vyhorenom dome a o tábore násilníckych vojakov. Tiež hovoril, že „kto nezostúpi do pekla, pokiaľ žije, je vo veľkom nebezpečenstve, že tam príde, keď bude mŕtvy..."

Filip Neri nebol v žiadnom prípade kňaz pre inkvizíciu: bol to nanajvýš sebakritický kňaz, ktorý úplne vážne prosil Boha: „Pane, never Filipovi! Keby si ma nechránil svojou milosťou, ešte dnes by som ťa zradil a dopustil sa všetkých hriechov sveta." Bol to láskou zapálený človek, ktorý žil akoby v horúčke a poznal iba jeden program: „Kto hľadá niečo iného než Ježiša Krista, nevie, čo hľadá." Pomaly sa o tom zrejme hovorilo aj vo Vatikáne, lebo pápeži s ním začali jednať s väčším pochopením, ba s úctou. Nebezpečenstvo tento krát už neprichádzalo od inkvizície s jej vypočúvaním a väznením, ale napodiv od cirkevného vedenia. Lebo Oratórium sa v roku 1578 na základe pápežskej listiny stalo pevnou kongregáciou „na večné časy". Znamená to koniec sviežej spontánnosti? Z Filipovho spontánneho krúžku mal byť rád ako všetky ostatné? Atmosféra v zhromaždení teraz bola naozaj napätejšia, ale Oratórium bolo aj naďalej úplne novým spoločenstvom uprostred sveta, bez kláštora, bez pevnej rehole, bez sľubov. „Naša jediná rehoľa je láska," jasne prehlásil Filip Neri.

A jeho žiak Baronio dosvedčuje: „Náš otec nikdy nechcel, aby mal vládu v rukách jednotlivec, prial si skôr akúsi dobre usporiadanú republiku." Filip bol predsa Florenťan! Málo nadšený týmto vývojom v pevnej organizácii bránil sa stále proti zakladaniu filiálok v iných mestách. Pápež ho musel donútiť, aby sa ujal vedenia rímskeho Oratória.

Zostarnutý Neri už nemohol zastaviť beh vecí. Oratórium sa stalo úplne kňazským spoločenstvom, prestali príhovory laikov a tiež detí, ktoré rozprávali o pôvodných skúsenostiach s Bohom. Rímske spoločenstvo však zažiarilo mocným vplyvom do celého sveta. Po Filipovej smrti vznikli Oratóriá vo Francúzku, Portugalsku, Španielsku, Nemecku a Rakúsku, a tiež v Južnej Amerike a v Indii. Dnes je ešte okolo 50 týchto domov. Oratoriáni sa významne podieľali na liturgickej obnove 16. storočia a získali si zásluhy v spolupráci medzi kňazmi a laikmi. Nesmieme zabudnúť ani na široké pôsobenie kombinácie čítania Písma, modlitby, spevu a hudby, ako to praktizoval Neri. Z nej sa totiž vyvinulo „oratórium", ktorému dali vrcholnú podobu Bach, Händel a Haydn. Kongregácia v Ríme teraz pracovala s oficiálnym cirkevným požehnaním a čoskoro sa stala hybnou pákou všetkých možných aktivít týkajúcich sa duchovnej správy. Otcovia organizovali kurzy pre spovedníkov, konali vizity v kláštoroch, pomáhali v dobe hladu, zúčastňovali sa riadenia domova pre padnuté dievčatá a v tom je irónia dejín - boli ako spovedníci k dispozícii úbohým väzňom inkvizície.

Filipa samého vyhľadávali arcibiskupi a umelci, profesori a dvorné dámy, starostlivo sa staral o niekoľko núdznych rodín, zaobstarával študentom knihy i obleky, zháňal veno pre nemajetné dievčatá. Kardinálsky biret, ktorý mu chcel pápež prepožičať, poslal zasa späť, také insígnie mohol považovať možno iba za karnevalovú výstroj. Neskôr so smiechom poznamenal, že by si bol z takej dobrej látky dal urobiť pás, aby mu bolo teplo na žalúdok. Avšak v tejto dobe už Filip stále viac zostarieval. Už takmer nič nejedol, neustále ho trápili horúčky, ale ani mu nenapadlo, aby nariekal. „Ty, Ježišu, na kríži - a ja v posteli, s ošetrením a obsluhou, obklopený mnohými priateľmi!" Stále častejšie pracne vystupoval na malú terasu, jediný luxus svojho bytu, a ticho pozoroval oblohu nad Rímom. Jeho omše teraz trvali hodiny a boli prerušované dlhými periódami úplného pohrúženia. Miništrant ho zavieral v jeho súkromnej kaplnke a na dvere vešal tabuľku: „Vstup zakázaný - P. Filip slúži omšu." Ale keď ležal chorý, chcel mať dvere dokorán otvorené, ináč mu vraj berú každú zábavu. Jednej noci v r. 1595, Filip mal takmer osemdesiat rokov, privolal svojich „synov". Sedel na kraji postele, akoby chcel odcestovať. „Odchádzam," povedal, požehnal im a umrel v pokoji. Bolo to 26. mája a tento deň slávia jeho Rimania ešte dnes ako ľudový sviatok. Muž, ktorý za necelé tri desaťročia bol vyhlásený za svätého, na smrteľnej posteli plakával a zúfalo sa priznával, tentoraz bez žartu, svojim priateľom: „Nikdy som neurobil nič dobrého, nič, vôbec nič! Ak sa uzdravím, zmením svoj život."

Z LISTU SV. FILIPA NERIHO

„Pre duchovné veci človek musí zhodiť všetky kože, to znamená odložiť všetky vonkajšie veci... A teraz dávajte pozor, koľko odporných koží duša má, takže je potrebné ju stiahnuť zo živého mäsa nožom posvätnej disciplíny. Krt je slepá myš, ktorá je stále v zemi. Žerie a hrabe hlinu a nikdy jej nemá dosť. Práve takí sú lakomí muži a ženy. Všetky stvorené veci sú tu pre všetkých a ukazujú dobrotu Stvoriteľa: Slnko šíri svetlo, oheň teplo; každý strom vzťahuje ruky, totiž vetvy a ponúka ovocie, ktoré splodil. Voda a vzduch, ba celá príroda vyjadruje štedrosť svojho Stvoriteľa. Ale my sme síce stvorení na jeho obraz, ale nepredstavujeme ho, ale ho popierame svojimi skutkami, svojimi zvrátenými návykmi, i keď sa k nemu hlásime svojimi perami.

"Buď dobrý, ak chceš."

„Buďte veselí, ale nehrešte.“

"Škrupule a melanchólia ostaňte mimo môjho domu."

"Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom.“

"Buď jednoduchý a pokorný."

"Kto sa nemodlí, je nemé zviera."

(Podľa Ch. Feldmanna

............................................................................................................................................................................................................................................

Ospravedlňujete sa hriechom a podľa hriechu žijete

Ó, ako dlho už trpím za vás! Pri pohľade na vás mi srdce zviera bolesťou: Kam kráčate ? Vari sa už neviete zastaviť ?

Panna Mária v La Salette

SVATY_ANTONIUS_BALDINUCCI

Svätý Benedikt z Nursie

hriechy a charizmy

anjeli naši ochráncovia

Ako diabol útočí na človeka ? Kňaz exorcista: Jozef Maretta

Rozlišovanie duchov

HOME

Božie milosrdenstvo	Božie milosrdenstvo	Božie milosrdenstvo
	Božie milosrdenstvo	Bol som beznádejní prípad - neuveriteľné svedectvo obrátenia

Kontakt